Tréner Ricci Gozner sa s nami podelil o svoje know-how pokiaľ ide o trénerstvo, cvičenie či stravu.
Rozprávali sme sa aj o tom, ako schudnúť alebo nabrať svalovú hmotu, či na čo si dať pri cvičení pozor.
Ricci patril začiatkom deväťdesiatych rokov ku nádejným juniorským hviezdam československej kulturistiky. Prezradil nám, aké boli jeho kulturistické začiatky, prečo súťaženie zavesil na klinec a čo v rámci svojho životného štýlu fitnes robí dnes.
Opýtali sme sa aj na pikošky o jeho privátnych klientoch z podnikateľských kruhov.
Kulturistika
Aké bolo tvoje prvé stretnutie s kulturistikou?
Pamätám si, že keď som bol ešte chlapec, videl som film Romulus a Remus, kde hral legendárny kulturista Steve Reeves. To bol môj štartovací bod. Takže v mojom prípade išlo o také klasické stotožnenie sa s hrdinom. (smiech)
Kedy si začal cvičiť?
Začali sme spolu s kamarátom, keď som mal 16 rokov a bolo to prakticky zo dňa na deň. Vtedy ešte neexistovali žiadne klasické fitnes centrá ani nič podobné.
Samozrejme, že nás nikde nechceli zobrať. Všade prijímali chalanov, ktorí by mohli ísť za rok alebo za dva roky na súťaž. Takže väčšinou uprednostnili svalové talenty z iných športových odvetví ako napríklad zápasenie, atletika či cyklistika.
Znamená to, že tvoja cesta začala celkom dobrodružne.
Ani sám neviem, ako nám to napadlo, chcieť ísť cvičiť medzi ozajstných kulturistov a športovcov.
Pozerali sa na nás ako na zjavenie. Mňa to, samozrejme, neuveriteľne motivovalo, aby som im ukázal, že na to mám! (smiech)
Našli sme si teda takú polooficiálnu posilňovňu na Drieňovej ulici v Bratislave. Nachádzala sa vtedy od nás na druhom konci mesta, a tam sme začali cvičiť.
Spomínaš si na svoje prvé cvičenie?
Áno, úplne si pamätám na svoj prvý tréning. S kamarátom sme tam boli asi tri hodiny. Podľa plánu, ktorý sme niekde vyhrabali, sme odcvičili úplne celé telo. Spomínam si napríklad, že na chrbát sme cvičili asi 7 cvikov. (smiech)
Po tréningu som čakal na zastávke autobusu a bolo mi tak zle, že som sa povracal.
Neodradilo ťa to?
Moja motivácia bola obrovská, na druhý deň som išiel trénovať znova. Myslím, že v tej dobe neexistovalo nič, čo by ma zastavilo.
Opíš nám, ako ste vtedy cvičili. Tých začiatočníckych 7 sérií na chrbát muselo vážne bolieť.
Robili sme „do nemoty“ základné cviky. Tá posilňovňa bola dosť malá. Bolo tam zopár provizórnych činiek a nejaké stojany.
Prakticky sa tam dali robiť len rôzne tlaky, príťahy a, samozrejme, zhyby. Neboli tam žiadne kladky ani nič podobné. O tých sa nám vtedy ani nesnívalo.
Zo začiatku sme niekoľkokrát v týždni odcvičili celé telo. Neskôr sa nad nami zľutovali bývalí kulturisti z Vinohradov (kulturistický oddiel v Bratislave, pozn. red.), ktorí tam v tej dobe cvičili. Tí nám poradili, ako si rozdeliť partie do viacerých tréningov.
Vtedy si sa rozhodol byť kulturistom?
Zo začiatku som nad tým nepremýšľal. Chcel som nabrať svaly.
Okrem toho som nemal vedomosti o strave a podobných veciach. Tréneri boli len v športových oddieloch. Nemal som k dispozícii bežne dostupné príručky, a ani literatúru.
Tak som sa len doslova pretĺkal kulturistickým svetom, ako som vedel. Cvičil som, kedy som len mohol. Samozrejme, bol som chronicky pretrénovaný, avšak mladé telo to až tak nevnímalo.
Čo bolo ďalej?
Asi po roku cvičenia, keď už na mne bolo jasne vidieť, že makám, ma prijali do kulturistického oddielu Pozemných stavieb.
Cvičili tam aj bratia Grolmusovci, ktorí už v tej dobe patrili ku našej kulturistickej špičke. Tí si ma neustále priateľsky doberali a nahovárali ma, aby som vyskúšal súťaženie.
Začal som sa teda pripravovať na moju prvú súťaž. To som nemal ešte ani 19 rokov, takže som bol medzi juniormi.
O akých rokoch sa teraz bavíme? To sú 80-te roky?
Áno, to bol rok 1988. Pripravoval som sa na majstrovstvá kraja 1989 v Galante. Systém bol vtedy taký, že vždy prví šiesti postupovali na ďalšiu súťaž. Takže nasledovali majstrovstvá Slovenska, a potom majstrovstvá Československa.
Ako junior si zažiaril. Bol si majstrom Slovenska, zvíťazil si na majstrovstvách ČSFR. Prečo si nepokračoval v takej sľubnej kulturistickej kariére – ako napríklad niektorí tvoji rovesníci z tej doby?
Je to trocha zamotané. Víťazstvo na majstrovstvách ČSFR bolo o to cennejšie, že sa u nás v tej dobe zmenili kategórie – z výškových na váhové.
Vyhral som teda silnú kategóriu do 80 kg. Bol som vtedy na športovej vojne a príprava bola na vysokej úrovni.
Po ukončení vojenskej dochádzky boli mojím jasným cieľom majstrovstvá sveta juniorov.
Žiaľ, zatiaľ čo som u nás figuroval ako junior po celý rok, podľa pravidiel IFBB to bolo len do dovŕšenia 21 rokov. Narodeniny mám v máji a majstrovstvá sveta boli naplánované na október. Smola.
Nemohol si súťažiť medzi mužmi?
Ak by som chcel ďalej pokračovať v mužoch, tak by som potreboval ďalšie dva roky tréningu a nabrať viac svalovej hmoty. Súťažili tam chlapíci, čo cvičili 10 – 15 rokov. Ja som mal za sebou odcvičené približne štyri roky.
Vždy keď som súťažil, tak som išiel vyhrať. Takže mi bolo jasné, že z toho hľadiska som skončil.
Okrem toho som si krátko na to zranil rameno a bojoval s tým niekoľko rokov.
„Keď máte 21 rokov a takú veľkú pomernú časť života venujete svojmu športu, tak obrovská motivácia, ktorá vás ženie dopredu, sa môže za istých okolností stať, naopak, neprekonateľnou prekážkou.“
Cvičiť si ale neprestal, tak prečo si si nepočkal a nepokračoval aj v súťažení?
Keď máte 21 rokov a takú veľkú pomernú časť života venujete svojmu športu, tak obrovská motivácia, ktorá vás ženie dopredu, sa môže za istých okolností stať, naopak, neprekonateľnou prekážkou. Ba priam až balvanom.
Najmä, keď okolo seba nemáte tých správnych ľudí či trénerov.
Samozrejme, nechcem to hádzať na niekoho iného. Len mi to tak vychádza a je to možno ponaučenie pre všetkých tých, ktorí športovo vedú mládež či sú inak zainteresovaní.
Ale makal si ďalej.
Áno, nikdy som neprestal cvičiť, ale keď sa už človek vidí ako majster sveta… Akosi som prestal myslieť na súťaženie.
Kto bol v tej dobe, keď si začínal, tvoj kulturistický vzor?
Okrem Steva Reevesa, ktorého som už spomínal, bol môj veľký vzor Shawn Ray. Bol to veľký talent. Získal titul majstra sveta, potom bol na Olympii nejakých trinásť rokov bez prestávky.
Mal približne rovnakú výšku ako ja a bol veľmi estetický. Z hľadiska kulturistiky mal krásne proporcie.
Rišo, ešte sa predsa vrátime ku tvojmu súťaženiu. Viacerí si pamätáme, ako si pri tvojom súťažnom comebacku na majstrovstvách Slovenska v Dubnici 2002 skončil na 4. mieste.
Šport je šport. Treba sa na to vždy pozerať z takého uhla pohľadu, že keď je niekto lepší, tak si proste zaslúži nad tebou zvíťaziť. Vtedy som mal, ale vážne, veľmi dobrú formu. Veď aby nie, keď som na nej pracoval 11 rokov (smiech).
Vyšla mi aj predsúťažná príprava. Takže je jasné, že som bol sklamaný. Verdikt ale nezmením a som človek, ktorý vždy ide dopredu. Z tohto dôvodu je úplne zbytočné sa k tomu vracať.
Pravdupovediac, to umiestnenie mnohí nečakali. Pamätám si ťa odtiaľ. Keď sme ťa tam uvideli, vyzeralo to, ako keby došiel na exhibíciu profi kulturista. Veľmi pozitívne na teba reagovalo aj publikum.
Opäť bol môj cieľ, aby som sa dostal ďalej. Objektívne sme to s mojím tímom videli na majstrovstvá Európy, alebo pri troche šťastia na majstrovstvá sveta. Rozhodcovia však mali iný názor ako publikum. No a ja som s tým nemohol robiť nič.
Kde sa teda stala chyba?
Ako som už povedal, bral by som to, samozrejme, celé s pokorou, lebo som taký človek. To by som nemohol vedieť, čo sa dialo v zákulisí a ako zaúradovala športová politika. Pripadal som si ako na socialistickej súťaži krasokorčuliarov.
Mal si nejaké ohlasy od kompetentných?
Spätná reakcia od jedného z funkcionárov bola asi taká, že čo ja chcem po rokoch vyhrať hneď prvú súťaž, keď tí chalani sa tam roky snažia. Niekto iný mal zase osobné nezhody s jedným z mojich sponzorov.
Ako keby som ja bol celú tú dobu na dovolenke niekde na Honolulu a necvičil, neodmakal si to.
Potom si teda so súťažením definitívne skončil?
Myslím, že to bolo také moje úplné vytriezvenie zo súťažnej kulturistiky. Na druhej strane je možné, že som opäť netrafil tú správnu dobu.
Viem, že pomery sa od tej doby zmenili. Verím, možno naivne, že dnes už u nás rozhoduje viac kvalita pretekára než rôzne „kamarádšafty“.
Mnohí iní majú podobnú skúsenosť.
Nechcem týmto spôsobom nijako podceňovať úspechy perfektných chalanov a báb, ktorí sa dokázali v minulosti napriek tomu všetkému u nás presadiť.
Myslím si ale, že mnohí by mohli porozprávať, čo všetko museli podstúpiť, keď chceli, aby ich kvalitná forma bola náležite ohodnotená.
Ktorý slovenský kulturista je osobne pre teba naj? Nemyslím iba na pódiu, ale celkovo. Koho vnímaš ako takú našu top osobnosť tohto športu.
Ak nerátam skvelého kulturistu telom i dušou Štefana Oroša, ktorý síce žije na Slovensku, ale je Čech, tak je to určite Jaro Horváth.
Z môjho pohľadu, ako som ho vnímal a ako sa prezentoval, je to skromný človek s neskutočnými kulturistickými kvalitami.
Pritom mal aj šťastie, že bol veľký talent od prírody. Dosiahol toho naozaj veľa, a keby v tej dobe žil dlhodobo niekde v Amerike, dotiahol by to ešte vyššie. Takže určite Jaro Horváth.
Sleduješ súťažnú kulturistiku aj v dnešnej dobe?
Sledujem, ale skôr tú profesionálnu. Na domácej scéne ma, samozrejme, zaujal Michal Križánek. To je ale, bez akejkoľvek debaty, neobyčajný zjav nielen v slovenskej, ale aj vo svetovej kulturistike.
Čo by si poradil niekomu, komu učarovala kulturistika, má teraz povedzme 15 rokov a vidí sa na kulturistickom pódiu?
Dnes je to veľmi drahý šport. Avšak na druhú stranu, je veľa kvalitných trénerov a veľmi veľa odbornej literatúry.
Človek má výbornú dostupnosť informácií aj na internete.
Dnes je celkovo ťažšie vybrať si spomedzi obrovského množstva tie správne informácie, než by ich bol nedostatok.
Samozrejme, ak sa niekto nenarodil pod šťastnou hviezdou a nie je finančne zabezpečený, bude sa s tým musieť popasovať sám.
Sponzori sa už do kulturistiky príliš nehrnú.
Teda, nie že by sa vôbec niekedy hrnuli. (smiech)
Čiže z jednej strany je to z hľadiska toho know-how ľahšie, avšak z druhej strany je to po finančnej stránke ťažšie.
Ďalšou skutočnosťou je, že človek nemôže na amatérskej úrovni očakávať nijaké finančné odmeny, ani len tie motivačné, aké sú v iných športoch.
Poradil by som preto každému kto sníva o tom, že bude kulturista, najmä pevnú vôľu. Keď si niekto ide za svojím cieľom, tak ho určite dosiahne. To je bez debaty.
Vyšla mi aj predsúťažná príprava. Takže je jasné, že som bol sklamaný. Verdikt ale nezmením a som človek, ktorý vždy ide dopredu.
Tréning
Aké sú tvoje najobľúbenejšie cviky?
To sa ani nedá povedať, lebo ja mám všetky cviky veľmi rád. Vždy som mal všetky rád. (smiech)
(smiech)
Vážne, často som cviky menil, nikdy som nerobil stále to isté a vždy som sa tešil na každý jeden tréning.
Čím ťažšie bolo niečo odcvičiť, tým viac som sa z toho radoval. Hovoril som si, že práve z takých cvikov rastiem, že to všetko ma niekam posúva.
To je veľmi neštandardný prístup.
V praxi to, samozrejme, bola hlúposť a dnes by som neefektívne cviky okamžite vyradil. Darmo, že je nejaký cvik zaujímavý či populárny, keď na mňa nemá požadovaný účinok.
Neviem o nikom, kto mal u nás v jednej dobe lepšie nohy ako ty. Prezradíš nám, ako si sa ku nim dopracoval?
Musím sa priznať, že keď som pred rokmi začínal, ja som vlastne nohy príliš necvičil. Keď som svojho času prišiel do oddielu Pozemných stavieb, čo bolo asi po roku cvičenia, tak mi Grolmus povedal: „Ty nohy necvič, máš ich už príliš veľké!“
Samozrejme, prvé čo som spravil bolo, že som začal poctivo cvičiť aj nohy.
Toto by ti asi bude väčšina ľudí, ktorí sa s nohami trápia, závidieť.
V mojom prípade je za tým jednoznačne genetika a žiadny tajný recept nemám. Nohy mi rástli aj z chôdze po schodoch a verím, že by som ich na súťaž pripravil aj s obyčajným bicyklom.
Najmä mladí chalani chcú väčšinou naberať svaly. Čo by si im, ale aj ďalším ľuďom, ktorí túžia po svaloch, poradil ako základ?
Z mojej skúsenosti sú úplný základ tri veci, ktoré keď človek poruší, všetky ostatné stratia zmysel.
Je to spánok, strava a cvičenie. Minimálne 8 – 9 hodín musí človek spať. Musí si rozdeliť jedlo aspoň do piatich porcií s dostatkom živín a tréning si musí nastaviť tak, aby doprial telu aj oddych.
Nie je dobré to zo začiatku preháňať. Darmo sa tvrdí, že mladý organizmus to všetko zvládne. Svaly rastú, keď oddychujú, keď sa doslova „hoja“. To platí v každom veku, len až neskôr si to začne človek na sebe uvedomovať.
Človek musí intenzívne a poctivo odcvičiť svoj tréning, musí tam mať aj váhy, ale netreba zabudnúť, že dôležitá je aj správna technika.
Darmo, že sú aj genetické supertalenty, ktoré sa so svalmi narodia a stačí im pohadzovať činky sem a tam a rastú. 99,9 percenta ľudí to šťastie nemá.
Najmä, keď sa vyhýbajú rôznej chémii.
Nechceme tu pestovať žiaden rodový stereotyp, a tak opäť napíšeme, že niektorí chalani (i dievčatá) chcú, naopak, schudnúť.
Platí známa poučka, že 80 % úspechu pri formovaní postavy, či už pre ženy, alebo pre mužov, je strava.
Základom je teda správna diéta. To ale neznamená, že jedinec musí hladovať a trápiť sa. Stačí, aby len postupne prispôsobil stravu svojim cieľom takým spôsobom, aby to bez problémov zvládol.
Vôbec nie je dobré sa pre stravu stresovať. Človeka to potom zbytočne demotivuje.
Áno, dnes chce každý všetko rýchlo, ale rýchla cesta nie je vždy tá najlepšia.
Takže určite aj v tomto prípade odporúčam rozdeliť si jedlo aspoň na 5 porcií denne. Zo začiatku netreba nič meniť, stačí pomerne rozdeliť celý príjem živín na viac jedál.
Za podstatnú vec považujem vyradenie sladkých nápojov a rôznych ovocných džúsov. To sú obrovské dávky cukru a myslím si, že až 90 % ľudí si aj v dnešnej dobe ešte stále myslí, že pomarančový džús je neuveriteľne zdravá vec.
Potom by som sa zameral na zvýšený príjem bielkovín, zeleniny a kontrolu sacharidov na úkor cukrov a takzvaných zlých tukov. Opäť sa bavíme o postupných a nenásilných zmenách.
Je dobré pozorovať, ako zareaguje telo a nezľaknúť sa stagnácie pokiaľ ide o váhu, pretože aktívna telesná hmota, teda svaly, vážia v rovnakom objeme viac ako tuk.
Podľa potreby potom hľadáme ideálny pomer a množstvo živín pre naše telo.
„Po tých rokoch skúseností už doslova cítim, ktoré svalové snopce mi pri čom zaberajú.“
Ako dnes cvičí päťdesiatnik Rišo?
Cvičím skoro tak isto, ako pred 10-timi rokmi a takmer rovnako ako pred 20-timi rokmi. Akurát už nerobím také ťažké váhy a hlavne vynechávam ťažké drepy.
Mal som viacero nešťastných úrazov mimo posilňovne, a preto dávam prednosť strojom a izolovaným cvikom.
Po tých rokoch skúseností už doslova cítim, ktoré svalové snopce mi pri čom zaberajú. (smiech)
Čo ty a aeróbna aktivita?
Musím sa priznať, že aeróbnym aktivitám som sa kedysi popri svojom tréningu príliš nevenoval. Predsa len, tie niekoľkohodinové tréningy s minimálnymi prestávkami to celkom kompenzovali. (smiech)
Dokonca v posilňovni, kde som sa pripravil na svoju prvú súťaž, nebol ani jeden bicykel, ani jeden bežiaci pás, ani nič podobné. Vtedy to neexistovalo.
Väčšina z nás sa musela pripraviť a vyrysovať jednoznačne na strave a na čistom tréningu. Keďže som robil kulturistiku, behať nebolo veľmi dobré, lebo behom by som určite zhodil aj svalovú hmotu. Čiže za môjho obdobia prípravy to fungovalo trocha inak.
Momentálne však aeróbne pohybové aktivity vrelo odporúčam a sám si ich vychutnávam!
Posledná otázka k cvičeniu. Ak by si si mohol vybrať len jediný cvik, ktorý by si mohol cvičiť a musel by si sa pripraviť na súťaž do najlepšej formy, ktorý by to bol?
Asi by som, v tomto prípade netradične, keďže som zástanca železa a strojov, zvolil zhyby na hrazde. Je to ale preto, že osobne, ako som už uviedol, nemám s nohami problém. Odcvičím ich aj chôdzou do schodov. (smiech)
„Musím sa priznať, že ja som vlastne prvý rok nohy príliš necvičil. Keď som svojho času prišiel do oddielu Pozemných stavieb, čo bolo asi po roku cvičenia, tak mi Grolmus povedal: ,Ty nohy necvič, máš ich už príliš veľké!'“
Trénerstvo
Prečo si sa rozhodol pôsobiť ako komerčný tréner? Čo ťa k tomu motivovalo?
Cvičím už 34 rokov. Nie s prestávkami, ale, až na pár zranení, nonstop. Je to môj rituál, môj životný štýl. Kulturistika, fitnes… či ako to kto nazve.
Možno to vyznie ako klišé, ale baví ma, keď môžem niekomu pomôcť. Taktiež tá atmosféra celkovo, keď som v posilňovni… Tým dýcham, a tým aj žijem.
Samozrejme, ide aj o financie, o pokrytie výdavkov. Takže som vlastne spojil príjemné s užitočným. (smiech)
Viem, že do fitnescentier si veľa klientov nevodíš, až na tých zopár v Maximuse. Skôr chodíš za nimi domov. Aj na tvojej stránke máš napísané, že si privátny a osobný tréner. Tak ako sa z teba stal tento druh trénera?
Mám radšej takú formu, pretože fitnes centrá sú veľakrát príliš preplnené, ľudia si tam doslova zavadzajú.
Rovnako, je veľa ľudí, ktorí majú radšej takú svoju ulitu, a ktorí sa cítia lepšie v domácom prostredí. Nechcú sa nikam „trepať“. Majú doma lepšiu výdrž a aj väčšiu motiváciu. A samozrejme, môžu si to aj finančne dovoliť.
Snažím sa ale prospôsobiť a v podstate, za istých okolností, nemám problém ani s trénovaním vo fitnescentre.
Veľa trénerov však robí taký štýl tréningu, že majú viac klientov, obsadia dva-tri stroje, a potom nie je možnosť prístupu. Tréning tak stráca efektivitu.
Mne, samozrejme, ide o môjho klienta. Keď chce niekto dosiahnuť výsledky, nie je to o proteínovom drinku na bare, ale najmä o reálnom cvičení.
Takže si prísny tréner?
Nie, to neznamená, že som priaznivcom enormnej záťaže. Nemučím svojich klientov. (smiech)
Každý dostane to, čo si vyžaduje a je pochopiteľné, že niektorí nechcú na tréningu vypustiť dušu.
Viem sa vždy prispôsobiť. Snažím sa, aby medzi mnou a človekom, ktorého trénujem fungoval síce profesionálny, no zároveň kamarátsky vzťah.
Avšak na druhej strane, keď si chce ísť niekto pokecať do fitka a posedieť na strojoch, tak mi predsa nemusí platiť za tréningy!
Trénuješ aj viacerých ľudí naraz?
Častokrát vidím trénerov, že sa venujú naraz trom či štyrom ľuďom. Myslím si, že tá efektivita nie je taká, ako keď sa tréner sústredí na jedného človeka.
A to najmä v tom prípade, keď sa bavíme o kondičných cvičencoch bez nejakej veľkej praxe.
Samozrejme, je to individuálne, hodnotím to z hľadiska seba samého ako trénera.
Vedieš svojich klientov aj cez telefón?
Každý môj klient mi môže hocikedy cez deň zavolať. Napríklad: „Spravil som nejakú chybu… spravil som toto… potrebujem tamto. Chystám sa zjesť takéto jedlo, je v poriadku?“
Pokiaľ ale ide o tréning, tak skôr nie, ako áno. Trénovať cez telefón, to proste nie je ono. Blázni sú tí, ktorí ľuďom bez akýchkoľvek skúseností posielajú len tréningové rozpisy. Veď predsa nevidia, ako ten dotyčný človek cvičí, nevedia ho nijako odkontrolovať. To je nezodpovedné.
Takže skôr vsádzaš na kvalitu než kvantitu.
Je to podľa mňa najmä o profesionalite a osobnej značke, ktorú si človek buduje celý život.
Takto presne viem, aké robí môj klient chyby. Viem, čo mu nesedí a čo mu, naopak, prospieva. Lepšie ho vnímam, lepšie si pamätám, čo som s ním odcvičil.
Nemusím si nič písať, mám to všetko uložené v hlave. Poznámky si robím až následne. Na každého človeka si nastavím iný program.
Poradíš trénerom, ktorí nás čítajú, ako si si našiel klientov?
Veľká časť mojich klientov sú známi, ktorých odporučili ich známi, a tých zase odporučili ďalší známi. (smiech)
Ale teraz vážne. Celý svoj život sa pohybujem v Bratislave a v prostredí posilňovní. Moji klienti sú najmä podnikatelia.
Takže keď má taký človek známych z rovnakej sféry a oni vidia, že je vo forme, tak je samozrejmé, že o tom debatujú a vyzvedajú. Niektorí si to – našťastie –, nenechajú pre seba a odporučia ma. (smiech)
A to je tá najsilnejšia reklama, aká môže existovať.
„Musím sa tiež priznať, že často nájdem nejakého trénera s úžasným instagramovým profilom a len tíško závidím.“
Čo si myslíš o reklame na sociálnych sieťach? Nerozmýšľal si nad takou formou propagácie?
Ále áno, niektorí ľudia sa prihlásili aj zo sociálnych sietí ako Facebook či Instagram.
Musím sa tiež priznať, že často nájdem nejakého trénera s úžasným instagramovým profilom a len tíško závidím.
Myslím to úprimne, nejde o žiadnu iróniu. Parádne videá o cvičení, stále nové infografiky… Veľmi sa mi to páči a chcel by som sa tak prezentovať.
Len neviem, kde na to tí ľudia berú čas!? (smiech)
Predtým si načrtol pandémiu. Tréneri to teraz nemali práve najľahšie…
Áno. Myslím si, že viacerí tréneri na tom boli, pokiaľ ide o živobytie, dosť zle. Na druhej strane, teraz máme kopec obalených brušiek a leto za rohom. (smiech)
Ak môžeš, prezraď nám niečo o súkromných (domácich) fitkách, ktoré navštevuješ ako tréner. Je pravda, že niektoré sa vyrovnajú tým najluxusnejším posilňovniam?
Vybavením určite áno. Pokiaľ ide o plochu, nie sú až také veľké. Perfektné fitko sa dá spraviť, a taktiež úplne kompletne zariadiť, do veľkosti dvojizbového bytu. A to pre niektorých ľudí z biznisu nie je až taký problém. (smiech)
Je to len otázka financií, vkusu a hlavne, kto použije aké stroje a od akej značky.
Dokážeš ponúknuť klientovi, ktorého máš, že mu kompletne zariadiš fitko?
Určite áno, je to niečo ako moje hobby. Nechcem si robiť reklamu, ale určite sa dá spraviť perfektné domáce fitnes centrum, ako som už spomenul, aj na rozlohe dvojizbového bytu. Je to nejakých 50 m2.
Do akej najväčšej domácej posilňovne chodíš trénovať svojho klienta?
Hovorím, je to približne okolo tých 50 m2, ale v minulosti som mal jedného a to sa bavíme o nejakých 120 m2 a pristavanom krytom bazéne.
120 m2 sú pre niekoho aj dva byty
Bolo to úplne zbytočné. Aj tak ju využíval maximálne do 30 % a to isto preháňam.
Nechcem nikoho uraziť a už vôbec nie ohovárať, ale niektorí ľudia majú príliš vysoké ego. Tak si kúpia posilňovňu, ako keby tam malo chodiť 10 atlétov v príprave na súťaž a cvičiť kruhový tréning.
Na druhej strane – ak po tom niekto túži, prečo nie?
Samozrejme, išlo možno aj o šikovného predajcu športového náradia, ktorý si dobre zarobil. Nič proti tomu. (smiech)
Avšak ja si myslím, že aj pre bohatého človeka je toto úplne zbytočné. Aj v relatívne malom priestore sa dá spraviť funkčná osobná posilňovňa. Ide len o správne nakombinovanie potrebných vecí.
Ale presne, proti gustu…
Čo by si teda odporúčal pre niekoho, kto na to má a túži po domácom fitku?
Ako som už spomenul, je to len otázka toho, koľko financií má človek k dispozícii. Základom by mala byť kardio zóna, taktiež je teraz veľmi populárna a efektívna zóna pre cvičenie s TRX.
Tú môže dotyčný skombinovať s priestorom pre ďalšie cvičenie s vlastným telom a činkami.
No a napokon – dnešné značkové a vysokokvalitné multifunkčné stroje zaberú minimum miesta a ponúkajú kombinácie cvičení od výmyslu sveta.
Viacerí poznáme tú bláznivú historku, keď si išiel klienta odtrénovať na jeho dovolenku do Thajska. Zaujímalo by ma, či máš viac takých zážitkov.
Áno, viackrát som bol ako tréner na dovolenke so svojím klientom. Hovorím, je to len otázka financií a ľudia vymyslia rôzne veci. Ale človeka to, samozrejme, pobaví. Je to o tom vzťahu klienta a trénera.
Keď tam je okrem profesionálneho aj ten kamarátsky vzťah, tak to potom funguje na úplne inej báze.
Samozrejme, vždy je to najmä o tom ktorom klientovi. On si musí určiť, akým spôsobom chce fungovať a komunikovať. Isto nebudem nikoho urážať neprofesionálnou komunikáciou či vtipkovať s ním, kým mi nedá jasne najavo, že si to želá.
Máš teda väčšinou klientov-kamarátov?
S jedným sa niečo podobné môže vyvinúť po dvoch mesiacoch spoločného cvičenia, s iným po niekoľkých rokoch.
S iným zase ostávame v čisto profesionálnom vzťahu aj po desiatich rokoch spoločných tréningov. Avšak, aj v takom prípade môže byť ten profesionálny vzťah – na základe povedzme akejsi lojality –, pozitívny.
Okrem toho si myslím, že keď je dobrá nálada, tí ľudia sú potom aj viac motivovaní a berú to formou akoby takej hry. Nie je to také, že idem do školy, je tam nejaký učiteľ, ktorý na mňa čaká… teraz som vystresovaný… toto musím… tamto musím.
Myslím si, že trénerstvo zďaleka nie je len o trénovaní. Je aj o celkovej komunikácii či psychológii, ktoré vôbec priamo nesúvisia so samotným tréningom.
Čo môžeš odporučiť začínajúcim trénerom? Ja viem, že trénerov je teraz veľmi veľa, ale keď si niekto povie, že chce byť raz fakt dobrý fitnes tréner. Taký, čo nechce celý život naháňať začiatočníkov po fitkách. Tak čo by si tomu človeku odporučil?
Uvediem príklad. Nie každý murár, ktorý muruje 30 rokov je dobrý murár a nie každý murár, ktorý muruje 2 roky je slabý murár.
Buď k tomu ten človek má vzťah, alebo nemá. Samozrejme, že aj prax je rozhodujúca, ale nie je to všetko.
Jasné, že aj ten tréner sa učí časom, nielen pokiaľ ide o vzdelávanie sa. Učí sa najmä praxou na ľuďoch, ktorých trénuje. Často pritom zistí, že celá teória z kurzov či škôl je postavená na hlavu. (smiech)
Dobrý tréner musí byť veľmi vnímavý, pretože každý jeden jeho klient je iný, a to čo u jedného funguje, môže byť u druhého presne naopak.
Neexistuje univerzálny správny plán na cvičenie, stravu, chudnutie a podobne. To je len zbožné želanie „online trénerov“, ktorí posielajú tréningové plány za 20 euro mamičkám na internete, alebo vývojárov fitnes aplikácií.
Samozrejme, že tréner musí mať celú problematiku naštudovanú, ale základné princípy tréningu, stravy a prípadne celej súťažnej prípravy by mal mať odskúšané na sebe.
Zároveň si ale musí uvedomiť, že to, čo funguje jemu, inému fungovať nemusí.
Predsa nemôžem niekomu radiť niečo, čo som si niekde prečítal a ja tomu človeku poviem: „Urob to takto, a presne tak a tak to bude fungovať.“
Ja mám veľmi rád, keď niečo niekomu poradím. Napríklad, keď klientovi poviem: „Urob toto a skúsime, či to aj u teba bude takto fungovať,“ a ja to mám už presne na sebe odskúšané a zhruba viem, čo môžem očakávať.
Viem predpokladať čo sa stane, keď spravím jednu vec alebo druhú, a viem zareagovať, keď niečo nefunguje.
Čiže odporúčal by som novým trénerom hlavne byť vnímavý a robiť to s láskou.
To nie je len taká práca, že sa to naučím a budem trénovať, lebo nemám čo iné robiť. Myslím, že trénerstvo je príliš zodpovedná a komplexná úloha na to, aby to takto mohlo fungovať.
„Áno, viackrát som bol ako tréner na dovolenke so svojím klientom. Hovorím, je to len otázka financií a ľudia vymyslia rôzne veci. Ale človeka to, samozrejme, pobaví. Je to o tom vzťahu klienta a trénera.“
Strava
Ideme na výživu a stravu. Čo si myslíš o populárnom počítaní kalórií? Robil si to niekedy?
No, tak na to mám svoj názor. Počítanie kalórií je podľa mňa úplný nezmysel.
Je to hlavne iba kontrolný údaj. Dôležité je, v akej forme tie kalórie, tú energiu človek prijíma. Máme živiny – bielkoviny, tuky a cukry. Každá z týchto živín sa v tele, aj pokiaľ ide o energiu, chová úplne inak. Kalória nie je kalória. Bavíme sa samozrejme o nositeľovi danej energie.
Každý má, samozrejme, iný metabolizmus a nikto si nemôže vyrátať, že prijmem teraz 2000 kalórií a toto to so mnou spraví.
Úplne inak budem vyzerať, keď prijmem 2000 kalórií z marcipánových praliniek a inak, keď túto energiu budú tvoriť bielkoviny a pomerné množstvo kvalitných uhľohydrátov. Nehovoriac o špecifických aktivitách ktoré rôzni ľudia vykonávajú, hoci môžu spáliť rovnaké množstvá kalórií. O tom hádam nikto nebude diskutovať.
Táto oblasť je stále predmetom rôznych nepresností či vyložene dezinformácií.
Sú chalani, čo musia svoju formu postaviť na bielkovinách a minimálnom množstve sacharidov, pretože inak sa to hneď prejaví na ich forme. Iní môžu zjesť tony sacharidov aj v súťažnom období, a stále majú vyprúžkovené ramená – ako napríklad ja!
Smejem sa na ľuďoch, ktorí mi tvrdia, že: „Pozri Rišo, rátal som si kalórie a naozaj som schudol či nabral svaly.“
A tak sa spýtam, že: „Oukej! A čo si robil okrem toho? Jedol si len ryžu, alebo čokoládu podľa toho, koľko si si narátal kalórií, vždy raz denne?“
A zrazu zistím, že dotyčný má kompletne upravenú stravu so zameraním na to a to. Má nastavený príjem živín podľa tréningu, prispôsobený tréning svojim cieľom a všetko okolo toho.
Takže kalórie sú len nejaký kontrolný údaj o energii, ktorú prijme. Avšak on si myslí, že za všetko, čo dosiahol, vďačí počítaniu kalórií.
Ale ja predsa nemôžem postaviť svoje formovanie postavy na rátaní kalórií. Musím sa presne zamerať na príjem živín v takom a takom pomere, na taký a taký tréning a na ďalších x premenných.
Takže čo odporúčaš?
Každý si hlavne musí sám na sebe vyskúšať, aký je typ a podľa toho si musí stanoviť príjem živín. Určite nie primárne v kalóriách. (smiech)
Je to dobré robiť v bielkovinách, v sacharidoch a v tukoch – v pomere váhy živín na kilogram telesnej hmotnosti. A, samozrejme, ide aj o konkrétny pomer samotných živín. Zase ale záleží na individuálnych predispozíciách.
Čo robí podľa teba ľuďom najväčšie problémy, pokiaľ ide o stravu? Napríklad tvojim klientom.
Najväčší problém majú časovo dodržiavať svoj stravovací plán.
Keďže sa pohybujem v oblasti takých klientov, ktorí sú väčšinou podnikateľmi, tak si vieš predstaviť, aké to je. Podnikateľ sa celý deň naháňa vo firme, má kopec zamestnancov, zákazníkov či obchodných partnerov.
Taký človek má veľký problém, keď mu poviem, že by si mal stravu rozdeliť na 5 jedál počas dňa.
Nie je pre neho problém všetko si nejakým spôsobom pripraviť, nechať si pripraviť alebo si to kúpiť. Problém je to časovo dodržať.
Takýto problém asi nebudú mať len podnikatelia.
Áno samozrejme, týka sa to všetkých ľudí, ktorí majú nejaké povinnosti. Pritom to je práve veľmi dôležité, pretože telo si musí vytvoriť správne návyky.
Ľudské telo je v tomto úžasné a za istých okolností sa dokáže prispôsobiť takmer všetkému. Praxou som došiel k zisteniu, že telo si vyslovené pamätá, akým spôsobom, resp. ako často si človek zabezpečuje potravu.
To znamená, že keď mám častý príjem a dám si aj niečo navyše, telo to jednoducho v rámci nejakej úspornosti nebude ukladať do zásob.
A platí to aj naopak.
Takže ak sa toto nenaučíš, tak sa ti bude veľmi ťažko chudnúť a bude sa ti aj veľmi ťažko naberať svalová hmota.
Toto je podľa mňa veľmi dôležité.
„Môj jedálniček (keď začínam deň „slaným“ jedlom) začína ráno buď tvarohom, alebo pomazánkou pripravenou „na slano“ s nejakou zeleninou, s celozrnným pečivom alebo chlebom.“
Môžeš nám teda bližšie opísať tvoje základné stravovacie princípy? Aký je dnes tvoj bežný denný jedálniček?
Vždy som sa snažil, ako som už spomínal, si to rozrátať do bielkovín, sacharidov a tukov. Aj keď som už nesúťažil, stále som ostával v dobrej forme, a vidíš, že sa to nezmenilo ani dnes. (smiech)
Je to úplne jednoduché. Jedlo mám rozdelené na päť dávok. Keď som súťažil, jedol som aj šesťkrát denne.
Snažím sa to robiť tak, že si dám vždy jedno „sladké“ a jedno „slané“ jedlo, aby som nemal napríklad dve „slané“ jedlá po sebe.
Môj jedálniček (keď začínam deň „slaným“ jedlom) začína ráno buď tvarohom, alebo pomazánkou pripravenou „na slano“ s nejakou zeleninou, s celozrnným pečivom alebo chlebom.
Druhé jedlo je potom sladké, napríklad proteín s müsli, s vločkami. Je mnoho kombinácií ovocia či medu, ako sa to dá jemne osladiť.
Ako tretie mávam vždy mäso, pričom uprednostňujem chudé hovädzie, no občas zaradím aj kuracie prsia či rybu.
Snažím sa ale postupne prechádzať na čoraz viac bezmäsitých dní a celkovo obmedzovať spotrebu mäsa. Skvele mi poslúži napríklad šošovica či fazuľa, alebo iné strukoviny. Sóji sa ale vyhýbam.
Potom je na rade opäť nejaký proteín, ktorý jem väčšinou s vločkami. No keď som bol v objemovom období, tak som si dal aj nejaké piškóty, alebo nejaký piškótový koláč. Samozrejme taký, čo neobsahoval veľa tuku či cukrov.
Dnes sa dá ten koláč spraviť už zo špaldovej či z celozrnnej múky. Tých možností je v dnešnej dobe neskutočne veľa.
Potom to posledné jedlo je zase mäsité. Môže to byť napríklad pečená ryba s pečenými zemiakmi, kura so zeleninou, avšak dával som si k tomu vždy aj ryžu, pretože ako som už spomínal, ja som bol vždy ten sacharidový typ.
To je inak jasný príklad na hlavu postavených kalóriových teórií. Poznám kulturistu, ktorý je výškou, váhou a pomerom telesného tuku totálne podobný typ ako ja.
Videl som, že jednoducho musel byť na proteínoch. Akonáhle zmenil pomer na úkor bielkovín a nahradil ich sacharidmi, jeho forma bola preč. Kaloricky sa ale nič nezmenilo!
Toto čo som uviedol, mením podľa chuti. Avšak taký ten základ… taká šablóna mi ostáva celý život v podstate rovnaká.
Takže netreba špekulovať. Aj tak máme všetci nejaký počet jedál v rôznych variáciách, ktoré neustále točíme.
Existuje množstvo príchutí, rôznych typov zeleniny, korenín… Jedlo sa dá pripraviť v rúre, na šporáku či na panvici. Existujú doslova milióny spôsobov, a pritom človek nemusí hľadať žiadne zázraky.
To už je len otázka fantázie človeka.
A hlavne tej pevnej vôle.
Áno, určite tam je podstatná tá pevná vôľa. Ako vo všetkom ostatnom v živote. Musím mať svoj plán a toho sa držať.
Napadá mi otázka, koľko času ti to zaberie (tá príprava toho jedla). Ako si to riešil, keď si bol mladší?
No, tak musím sa priznať, že väčšinou to jedlo mi vždy pripravovala moja žena, alebo keď som bol mladý, tak mi ho urobila moja babka, ktorá mi veľmi pomáhala, a taktiež aj moja mama.
Nikdy som si hlavné jedlá nepripravoval sám. Takto to fungovalo. (smiech)
Prezradíš nám nejaký svoj obľúbený fitnes recept?
Áno, mám taký celkom zaujímavý tip. Ide o to, že ľudia, najmä keď chcú schudnúť, sa často nevedia vzdať chuti vyprážaného jedla.
Je to u nás predsa len tradícia a väčšina ľudí to dostane do vienka už od mala. Veď kto ako dieťa nemiloval vyprážané rezne, syr či karfiol. (smiech)
Takže veľmi dobrý fitnes recept na „akože“ vyprážané mäso, sú kuracie či morčacie prsia (lebo tie sú mäkšie než napríklad hovädzie mäso), ktoré si obalíte vo vajíčku a následne obalíte rozdrvenými kukuričnými lupienkami.
Môžete, samozrejme, pridať aj špaldovú múku a máte niečo ako trojobal. Lupienky teda nahradia strúhanku.
Prichystané rezne dáte do trúby na papier približne 30 minút pri teplote 200 °C. Potom ešte môžete pridať sójovú omáčku, aby to nebolo také suché, alebo trošku olivového oleja.
Toto je teda jedlo, ktoré sa neskutočne podobá vyprážanému, ale môže byť takmer úplne bez tuku a najmä bez múky.
Ku tomu si môže dať človek ryžu či pečené zemiaky, zemiakovú kašu, alebo len zeleninu. Kto si čo zvolí…
Čo si myslíš o doplnkoch výživy? Užívaš nejaké momentálne?
Doplnky výživy sú dôležité, ale základom je vždy strava.
Keď som začínal, neexistovali žiadne doplnky. Nebol ani proteín, neboli aminokyseliny, neboli žiadne spaľovače ani nič podobné.
Čiže postupom času, ako som cvičil, tieto veci začali prichádzať na trh. Samozrejme, až po revolúcii. Za minulého režimu, ktorý teraz mnohí tak radi ospevujú, tu prístup nebol žiadny a netýkalo sa to len kulturistiky.
Určite odporúčam nejaké aminokyseliny. Na budovanie sily, a teda aj svalovej hmoty je vhodný kreatín. Ja osobne ostávam pri forme monohydrátu a ako sledujem vedecký výskum, tak aj ten mi dáva za pravdu.
Samozrejmosťou (najmä z praktického hľadiska) je kvalitný proteín, lebo ak by človek mal jesť 5 – 6 krát denne tuhú stravu v takých veľkých kvantách, tak to môže byť príliš veľká záťaž na žalúdok. Navyše, je to aj časovo náročné.
Dnešné proteíny vo forme doplnkov výživy, pokiaľ si teda človek vyberie solídnu značku, sú už na vysokej úrovni, a sú naozaj veľmi ľahko vstrebateľné.
Na trhu ich je veľmi veľa. Majú rôznu rozpustnosť, rôznu vstrebateľnosť. Treba si to len sám na sebe vyskúšať, čo človeku najlepšie zapasuje.
Máš nejakú obľúbenú značku proteínu resp. užíval si aj slovenské doplnky výživy?
Užívam aj slovenské doplnky výživy a často ich práveže vyhľadávam. Veľmi spokojný som napríklad s Kompavou, ktorej dôverujem.
Celkovo mám dojem, že slovenské produkty sú častokrát lepšie ako tie zahraničné. Navyše viem, že u nás máme celkom prísne normy.
Kde nakupuješ doplnky výživy ?
Nakupujem v normálnom kamennom obchode, s ktorým mám dobrú skúsenosť. Avšak niekedy, najmä keď nakupujem pre klientov a podľa ich želania, zvolím aj obchod online.
Na čo sme sa zabudli opýtať
Spomínal si, že v rámci súťažnej kulturistiky a aj neskôr, si sa trápil so zraneniami. Opíšeš nám ich? Vieš zároveň nejako zhrnúť, čoho sa vyvarovať, aby k takým zraneniam nedochádzalo?
No zranení som mal dosť. Nikdy sa mi ale nestali pri cvičení. Vždy sa mi stali pri inej pohybovej aktivite. (smiech)
Pokiaľ ide o kulturistiku ako šport, človek si musí uvedomiť, že keď niekto cvičí s cieľom maximálne zväčšiť svaly, tak sa snaží prakticky dosiahnuť čo najväčší svalový objem za čo najkratšiu dobu.
Takýto extrémny svalový rozvoj nie je pre telo prirodzený a musím objektívne priznať, že je v podstate samoúčelný.
Niečo úplne iné je, keď človek v rámci svojho športového odvetvia cvičí, aby získal potrebnú silu či iné benefity, ktoré mu cvičenie môže priniesť.
To je presne napríklad tá prevencia zranení, zlepšenie techniky a podobne.
Tým nezatracujem kulturistiku, len si na základe praxe myslím, že aj kulturisti vo všeobecnosti by mali kompenzovať cvičenie aj nejakou aeróbnou či dynamickou aktivitou.
Čo som ja, ako som už spomínal pred tým, bohužiaľ, nerobil. Človek sa učí aj na vlastných chybách.
Samozrejme, v dnešnej dobe už súťažní kulturisti väčšinou používajú iný, povedal by som „odbornejší“ prístup.
Zároveň však vidím veľa bežných kondičných cvičencov, najmä tých mladších, ktorí cvičia s obrovskými váhami – pričom praktizujú štandardný kulturistický tréning, ale všetko ostatné zanedbávajú.
Viem, že ty si priaznivec cvičenia s činkami a na strojoch. Čo si myslíš o tréningu s vlastnou váhou?
Skúšal som to a zaraďoval som aj taký typ tréningu. Samozrejme, aj takým spôsobom sa dajú dosiahnuť skvelé výsledky. Najmä vidím potenciál v oblasti kondičného cvičenia.
Pokiaľ ide o súťažnú kulturistiku, tak tam si neviem predstaviť, že by sa dalo na istej výkonnostnej úrovni cvičiť bez toho „železa“, teda činiek resp. strojov.
Takže v tomto prípade môže byť zaujímavé uvažovať napríklad o nasledovnej kombinácii tréningu – dva mesiace cvičiť s činkami a namiesto (bežnej) následnej dvojtýždňovej pauzy zaradiť 2 týždne tréningu s vlastnou váhou.
Alebo si dať na istý čas, v rámci svojho tréningového bloku, jeden deň cvičenia s vlastnou váhou. Prípadne v rámci tréningovej jednotky odcvičiť vybrané cviky s vlastnou váhou a meniť ich.
Tých kombinácií je neúrekom.
Viem to aj zo svojej praxe, že takéto kombinácie môžu byť výborným stimulom na napredovanie v rámci kulturistiky a isto aj v rámci iných športových odvetví.
V tom prípade sa teda, samozrejme, bavíme skôr o rozvoji funkčnej sily, než svalovej hmoty – hoci jedno nadväzuje na druhé.
Mnoho ľudí povie, že: „Aha! Nabúchaný… to je len také nafúknuté.“ Čo povieš na tento predsudok?
Určite by som povedal, že to tak nie je, alebo skôr u mňa to tak nevnímam.
Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnil takej viac-menej neverejnej súťaže, ale pokiaľ ide o výkonnosť jedincov, tak bola s kvalitným obsadením. Boli tam napríklad aj ľudia, ktorí sa súťažne venujú zmiešaným bojovým športom.
Súťažili sme v tlaku na lavičke (75 % hmotnosti z telesnej váhy na činke), boli tam zhyby na hrazde, kľuky na bradlách, výtlaky nohami a bol tam dokonca vzpieračský cvik – premiestnenie činky formou nadhodu.
Samozrejme, aj klasické brušáky na počet opakovaní.
Dokopy išlo o 7 alebo 8 disciplín, ktoré som skoro všetky vyhral.
Na druhej strane, je to o individuálnych danostiach toho ktorého jedinca.
A hlavné je, že aj svaly sa dajú budovať kvalitne, s ohľadom na funkčnosť, alebo len čisto vizuálne. Ako keď „tuningujete“ svoje auto.
Samozrejme, napríklad pri bojovom športe akým môže byť box, sú svaly žiaduce iba do istej miery, inak človeka skôr brzdia. Veľa tiež ale záleží od genetiky
Určite sa však aj s väčšími svalmi dajú zvládnuť veci, ktoré si niektorí ľudia myslia, že sú vyslovene v protiklade. Stačí si na kulturistickej či fitnes súťaži pozrieť voľné zostavy niektorých borcov.
Pochváľ sa nejakými tvojimi silovými výkonmi.
Ja osobne som nikdy nerobil vyslovene silový výkonnostný tréning, pri ktorom sa bavíme o úplne minimálnom počte 1 – 2 opakovaní, teda smerom ku 100 % z maxima.
Na druhej strane som sa, samozrejme, zameriaval na postupné zvyšovanie sily, čo sa za roky tréningu muselo prejaviť.
Tlaky na prsia (bez akejkoľvek pomoci počas cviku a správne technicky prevedené v rámci normálnej série), som robil bežne s 200 kilami po 6 – 7 opakovaní. Čo je, myslím pri mojej váhe, v tej dobe okolo 85 kíl, celkom dobrý výkon.
Drepy v tréningu boli 3 – 4 opakovania s 260 kilami. Záviselo to od toho, ako som sa vyspal. (smiech)
Samozrejme, boli to drepy bez dresu, bez bandáží, s normálnym postojom a so zadkom úplne až po päty v dolnej fáze.
Príťahy v predklone som robieval po 8 – 10 opakovaní so 150 kilami. Na sťahovanie kladky som si dával 200 kíl na 10 opakovaní. V každej posilke je, samozrejme, iný prevod, takže toto nie je objektívny údaj, hoci moja kladka bola klasická stará a jednoduchá s reťazou.
Počul som, že v posilke kam si chodil niekedy neboli k dispozícii závažia. (smiech)
Áno, občas som si ich všetky naložil na leg-press. Samozrejme, len na chvíľu. (smiech)
Výtlaky nohami som vtedy robil s 1000 kilami (plus s kamarátom, ktorý sedel na vrchu, a ktorý vážil 100 kíl). Spravil som poctivých 11 opakovaní.
Nezabudnem, ako som ťa raz náhodou videl cvičiť ramená.
Na ramenách s jednoručnými činkami mám osobný rekord s 50 kg v každej ruke, čo som spravil poctivo 27-krát, so 60-tkami to bolo 19-krát. Väčšie jednoručky sme v posilňovni nemali.
S bicepsom mám taký zážitok, že som sa v príprave na súťaž išiel odvážiť a bol som taký namotivovaný, že som pri váhe 87 kíl spravil s 90 kg po 6 opakovaní.
Myslím si, že to bolo slušné. Napríklad, samozrejme, teraz úplne obrazne povedané… taký Ronnie Coleman, keď mal 150 kíl – neviem si predstaviť, ako by spravil biceps so 160 kilami.
„Čo nás nezabije, to nás spravidla posilní. Toto heslo je nesmrteľné.“
Berieš nejaké neúspechy spätne v zmysle, ako že ti niečo dali, že si sa niečo naučil?
Áno, ako som už spomínal, takých neúspechov som mal v športe viacej. Vždy sa hovorí, že keď je nejaký koniec či pád, tak je to aj nový začiatok.
Takže vždy človeka, ak sa nenechá zlomiť, to posunie o niečo ďalej, hoci aj iným smerom.
Platí to však aj v osobnom živote. Čo nás nezabije, to nás spravidla posilní. Toto heslo je nesmrteľné.
Ako tvoji klienti vnímajú tvoj imidž? Nie je to u nás na Slovensku troška neobvyklé, aby sa tréner na tréning doviezol na Corvette?
Moji klienti majú väčšinou omnoho nákladnejšie a drahšie autá ako ja. (smiech)
U mňa za tým nie je nič iné, ako môj koníček. Nič iné tým nechcem prezentovať, žiadne frajerské pózy. Taký nie som.
Tieto dve veci, ten môj šport a auto, ktoré mám, zrejme nejako odzrkadľujú môj športový prístup k životu.
Inteligentný človek za tým nebude hľadať nič iné. Stačí prejsť troška viac na západ od našich hraníc a nikto sa nad tým ani nepozastaví.
Čo je pre teba najlepší relax?
Mám rád hudbu a to je pre mňa relax číslo jeden. Vždy sa pri nej uvoľním a dokáže ma, samozrejme, aj nabudiť na tréning.
Počúvam RnB, no teraz mám mladšiu partnerku, ktorá obľubuje reggaetton. Tento štýl hudby mi tiež pasuje a dokonca aj ku cvičeniu.
Zistil, že čím som starší, tým viac dokážem vnímať rôzne druhy, rôzne žánre hudby a dokážem si vypočuť úplne hocičo.
Relax či tréning sa dá vychutnať aj pri RnB, dá sa vychutnať aj pri vážnej hudbe, dá sa vychutnať aj pri rockovej muzike.
Je to ako vo všetkých oblastiach života. Záleží len na človeku, čo si vyberie.
Ak by nebol Richard Gozner tréner, čím by sa živil?
Buď by som sa venoval športovým autám alebo oblečeniu. To sú ďalšie dva smery, ktoré ma bavia a snažím sa v tejto oblasti aj podnikať. Šport, autá a oblečenie.
Mám pocit, že to patrí dohromady a vlastne to do istej miery odzrkadľuje aj môj životný štýl.
Ešte sa vrátime k tomu fitnes. Čo považuješ za najväčšiu hlúposť, ktorú niekto radí ľuďom ohľadom cvičenia či stravy?
To sa ani nedá takto úplne definovať, lebo keď aj počúvam druhých trénerov, tak mám pocit, že každý sa snaží poradiť to najlepšie, čo vie.
Žiaľ, stáva sa, že mnohí, aj v dobrej viere, podľahnú rôznym chvíľkovým trendom. Vlastne si o niečom myslia, že je to super a chcú sa o to podeliť s ostatnými a strácajú nadhľad či objektivitu.
Za taký extrém považujem napríklad počítanie kalórií ako niečo, na čom je postavený celý život cvičenca či fitnesáka. Najmä, keď sa zabúda na ostatné podstatné veci – príjem správnych živín, dostatok tekutín, regenerácia, pomer aktívnej a pasívnej telesnej hmoty, a tak ďalej.
Takí ľudia sú doslova v pasci a miesto, aby im cvičenie pomáhalo v živote, je to presne naopak. Všetci vieme, že to tak jednoducho nefunguje.
Prezradíš nám niečo zo svojho súkromia? Načrtol si, že máš mladú priateľku.
Dôležité je to, ako si ľudia rozumejú, ako spolu vychádzajú. Hlavne sa musia tolerovať. Ja osobne nikdy nikoho za nič nesúdim.
Myslím si, že vo vzájomnej tolerancii je jednoducho aj základ fungovania každého vzťahu.
Niekto povie, že partneri musia mať rovnaké záujmy, rovnaké ciele, vzdelanie, musia byť z rovnakej sociálnej vrstvy a tak ďalej.
Iní zase tvrdia, že práve protiklady sa priťahujú.
Ja osobne si myslím, že je to všetko hlúposť, a že v tomto neexistujú vôbec žiadne pravidlá.
Pokiaľ ide o vzťahy, je to všetko o tom, ako si to partneri zvolia. Nie je to o tom, čo povedia druhí či aký na to majú názor.
Posledná otázka. Ovplyvnila viac tvoja životná filozofia tvoju fitnes filozofiu? Alebo skôr to fitnes či tá kulturistika viac ovplyvnila ten tvoj život? Čo si myslíš?
Kulturistika a celkovo životný štýl fitnes je isto dobrý v tom, že človeka naučí disciplíne.
Ak to aj niekto nemá vrodené, avšak dá si nejaký cieľ, a taktiež ak vytrvá, určite mu to pomôže. Zosilní ho to aj v ostatných oblastiach jeho života.
U mňa to však bolo skôr naopak, lebo ja som od malička veľký pedant. (smiech)
Skôr by som teda povedal, že som využil tú moju pedantnosť, tú precíznosť a disciplínu aj v kulturistike a celkovo v oblasti životného štýlu fitnes, ktorým žijem dodnes.
„Moji klienti majú väčšinou omnoho nákladnejšie a drahšie autá ako ja. U mňa za tým nie je nič iné, ako môj koníček. Nič iné tým nechcem prezentovať, žiadne frajerské pózy. Taký nie som.“
